Logo

Cyklistika vzpriamene

12.2.2019

Firemný bicykel. Bicykel do vlaku. Bicykel pre jazdu v obleku. Objavuje sa čoraz viac inovácií, ktoré z bicykla robia pohodlný dopravný prostriedok pre každý deň.

Cyklistika vzpriamene

15.9.2008    Respekt    str. 60    civilizace_       

     Firemný bicykel. Bicykel do vlaku. Bicykel pre jazdu v obleku. Objavuje sa čoraz viac inovácií, ktoré z bicykla robia pohodlný dopravný prostriedok pre každý deň.

     Jan Frundl z Ústí nad Labem má vraj k športu trochu odpor. Avšak každý deň nabehne na bicykli pätnásť, dvadsať, niekedy aj štyridsať kilometrov. "To nie je šport, ale najrýchlejší spôsob, ako sa niekam dostať," tvrdí o svojej cyklistike. Dvadsaťštyriročný historik pracuje v Národnom pamiatkovom ústave a musí sa presúvať na zapadnuté miesta po celom kraji. A spočítal si, že ak nechce jazdiť autom, najlepšie bude kombinovať vlaky, autobusy a bicykel. A práve preto si kúpil bicykel značky Dahon, ktorý sa dá za desať alebo pätnásť sekúnd zložiť do balíka o veľkosti cestovného kufra.

     Projektantka Vlasta Doležalová (53) je športovkyňa, ale bicykel používala vždy skôr na cyklovýlety a nikdy neuvažovala o tom, že by na ňom jazdila do práce. Až keď im vo firme zriadili malú kolárnu, vytiahla bicykel aj na cestu do kancelárie. Z domova v Modřanech to má štyri a pol kilometra do Braníka a trvá to asi pätnásť minút, zhruba rovnako ako električkou. Ale je to príjemnejšie: "Som vonku, idem podľa Vltavy, je to pekné ráno," hovorí.

     Jiří Štěpán (32) pracuje v IT firme Et netera, ktorá spolupracuje so zákazníkmi z vyšších poschodí biznisu, kde sa na oblečenie rozhodne hľadí. Keď v jeho spoločnosti kupovali služobný bicykel, vybrali teda pohodlný typ s rámom typu "deep entry", čo je rúrka, ktorá vedie len nízko nad zemou. Na taký bicykel sa nenaskakuje, ale pohodlne nastupuje. "Na schôdzku pokojne môžem dôjsť v obleku, keď to situácia vyžaduje," hovorí Štěpán.

Národ sebe bicykel


     Všetci, bez toho aby to mali v pláne, uskutočňujú týmto Národnú stratégiu cyklistickej dopravy, konkrétne jej prvú prioritu, podľa ktorej by cyklistika mala byť "rovnocenným prostriedkom dopravnej obsluhy územia". Vo vládnom dokumente sa hneď tiež píše, čo je k tomu potrebné: samozrejme hustejšia sieť chodníkov, ale aj viac možností bicykel odstaviť alebo prepraviť iným dopravným prostriedkom.

     Ani to ale nestačí. "Niekedy je to ľudský faktor, ktorý bráni tomu, aby človek vyšiel na bicykli. Dokonca by som povedal lenivosť, "uvažuje Jaroslav Martinek, ktorý sa na príprave cyklostrategie podieľal. "Na druhú stranu je jasné, že človek je tvor pragmatický. Bude robiť najskôr to, čo vyhovuje jemu, nie prírode alebo mestu. "Takže ľudia budú na bicykli jazdiť, len keď to bude výhodné a rovnako jednoduché ako použitie každého iného dopravného prostriedku. Čo zatiaľ v Česku pripadá len na siedmich ľudí zo sto, ktorí bicykel využívajú ku každodennej ceste do práce. Hoci najmenej polovica Čechov jazdí do zamestnania najďalej desať kilometrov, teda ideálna "cyklovzdialenost".

     Hľadajú sa preto vylepšenia, ktoré by bicykel ako dopravný prostriedok urobili pohodlnejším a príjemnejším. Napríklad aj pre tých lenivejší. "V meste na bicykli nechcete adrenalín. Chcete ísť normálne oblečený, pohodlne sa dostať, kam potrebujete, "myslí si Jakub Široký, jeden z troch zakladateľov spoločnosti Citybikes. Často jazdil do Mníchova, čo je centrum nemeckej štýlovosti, a videl tam úplne iných cyklistov než u nás. "Tam ľudia jazdili pokojne a vzpriamene," vysvetľuje. Bol to kontrast k typickému obrázku českého cyklistu, ktorý je väčšinou spotený, zhrbený nad riadidlami a oblečený do farebného dresu.
Rozdiel vo výslednom dojme spočíva okrem iného aj v ich stroji. Nemecký Stadfahrrad, teda mestský bicykel, je mohutný, má široké sedlo, nabádajúce k vzpriamenému posedu, k tomu sú vysoké riadidlá "lastovičky". Bicykel má krytý reťaz, takže sa do neho nezamotajú nohavice. Svetlo je s bicyklom pevne spojené, aby ho nemohol "obrať" zlodej. Je napájané dynamom, avšak svietiť je možné, aj keď bicykel stojí, pretože energia z jazdy sa ukladá v batérii. Bicykel má nosič, blatníky, hrubé gumy kvôli odpruženiu na dlažbe.

     Cenovo sú na tom mestské bicykle zhruba podobne ako športové, ich konštrukcia však vychádza z úplne iných požiadaviek: nejde o rýchlosť, ale o pohodlie. A tiež o štýl: je možné dokúpiť elegantnú aktovku na pripnutie na nosič či nákupný košík na riadidlá. Človek ide normálne oblečený, vzpriamený, na takom bicykli vyzerá oveľa dôstojnejšie, nie je problém na ňom doraziť treba na rokovania.

     To isté si chvália aj Jiří Štěpán, jeho oblek sa cestou na schôdzku neprepotí ani nepokrčí. Citybike sa ale osvedčí hlavne na miestach, ktoré sú na cyklistiku zariadené. Ak je potreba kľučkovať medzi autami alebo vychádzať na chodníky, je to zložitejšie: "Na citybiku problematicky vyjdete na obrubník a ovládateľnosť je tiež menšia ako u športového bicykla," hovorí Štěpán.
Naopak pre ľudí, ktorí chcú byť na bicykli rýchli a obratní, je vhodný ďalší typ mestského vozítka, skladací bicykel. Váži deväť až dvanásť kíl. Počas desiatich až pätnástich sekúnd sa z neho dá urobiť balík, ktorý je možné vziať so sebou do kancelárie, previezť autom alebo naložiť do autobusu, ako to robí pamiatkár Frundl.

     Pohodlie ale nesúvisí len na s tým, aký je bicykel. Veľa starostí navyše pôsobí cyklistom parkovanie. Tiež Vlastu Doležalovú (spomínanú v úvode) skôr od ciest do práce odrádzalo, keď videla, čo všetko musia kolegovia podniknúť, aby bicykel v práci odstavili - väčšinou ho nosili do šiesteho poschodia. Sama začala jazdiť, až keď na prízemí hneď pri vchode vznikla ľahko prístupná cykliareň.

     Hoci vláda podľa svojich priorít stojí o to, aby ľudia na bicykli jazdili, z nového zákonníka práce v roku 2007 vypadla povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť parkovanie bicykla. Ide teda o to, čo si zamestnanci dojednajú. V Holandsku dostávajú štátni zamestnanci dokonca príplatok na cesty na bicykli: pätnásť centov za každý prejdený kilometer.

     Pohodlné parkovanie je však potrebné nielen v práci, ale aj doma. Než vynášať bicykel každý deň z balkóna na štvrtom poschodí, je oveľa jednoduchšie naštartovať auto. Zaujímavo to vyriešili v Dortmunde: keď sa dohovorí osem občanov, môžu požiadať, aby im mesto postavilo na bicykle akúsi minigaráž.

Percento z piatich tisíc

     V Česku sa každý rok stratí približne päť a pol tisíc bicyklov, čo je ďalší podstatný dôvod, prečo na bicykli nikam nevyrážať. V niektorých mestách (napríklad v Brne, Znojmě, Hradci Králové, Prahe a ďalších) ich mestská polícia eviduje: zanesie výrobné číslo a poznávacie znamenie bicykla do registra a bicykel označia nálepkou mestskej polície. Efekt ale nie je veľký: v Brne bolo do systému nahlásených už 563 ukradnutých bicyklov, našlo sa ich však len štrnásť.

     V Holandsku, kde sa vo veľkom nielen jazdí, ale aj kradne, už systém registrácie doviedli oveľa ďalej. Človek nemusí s bicyklom na políciu, ale do ulíc vyrážajú takzvané gravírovacie tímy, ktoré na bicykel vyryjú poznávací kód. Keď potom bicykel ukradnú, stačí zadať jeho číslo cez internet do registra. Polícia bicykle na ulici priebežne kontroluje a kradnuté rovno zabavuje, čo je tiež dôvod nič kradnuté nekupovať. Za posledných päť rokov sa tak znížil počet krádeží bicyklov v Amsterdame z 80 tisíc ročne na 50-tisíc.
     V Holandsku, v Belgicku a v Anglicku existuje aj viacero platených strážených parkovísk, v belgickom Gente majú napríklad mestské depo, kde môžu bicykel odstaviť študenti, ktorí odchádzajú na leto z mesta, v anglickom Oxforde je možné si prenajať malý box na bicykel pred stanicou.

     V Česku také vymoženosti skoro nie sú, snáď s výnimkou staničných úschovní. Pokrok je v tom, že sa buduje viac cyklostojanou a trochu chytrejšie: "Investori sa postupne učia chápať, aké parkovanie je bezpečné," hovorí Květoslav Syrový, cyklista a projektant cyklistickej infraštruktúry z firmy Dipro.

     V Prahe budú stáť nové bicyklostavy pred stanicami metra, tristo nových pribudne aj na ďalších miestach v meste. Parkovisko pre bicykle sa objavujú aj pred železničnými stanicami a na ďalších dopravných uzloch. A nielen v hlavnom meste.

Na hornatinu elektricky


     Cyklistické krajiny sú väčšinou rovné, Česko aj Slovensko kopcovité. To je často uvádzané ako dôvod, prečo sa dopravná cyklistika u nás viac nerozvíja. Výnimky existujú, napríklad Bern a ďalšie švajčiarske mesta. Avšak v Česku v prvej pätici miest, kde sa najviac presadzuje cyklodoprava, figurujú skutočne výhradne mesta "ploché" (1. Uničov, 2. Litovel, 3. Prostějov, 4. Pardubice, 5. Hradec Králové).

     Obyvatelia pahorkov sa preto s čoraz väčším záujmom pozerajú na elektrické bicykle. Teda bicykle, na ktorých sa šliape a okrem toho ich poháňa batéria, ktorá sa dobíja zo zásuvky. V posledných rokoch sa zlepšili batérie a klesli ceny, takže dnes sa dá elektrický bicykel kúpiť za cenu od dvadsiatich tisíc korún. To, čo sa ešte pred desiatimi rokmi javilo skôr ako výstrednosť pre hračičky, dnes začína byť celkom zaujímavým riešením práve do kopcovité krajiny.
     Na elektrickom bicykli jazdí Jana Choutková z Ústí nad Labem. "Kto ste nikdy nebol v Ústí, vedzte, že jediná zaručená rovinka je hladina rieky Labe," opisuje. Práve pre takéto terény nakúpil Štátny fond životného prostredia desiatku skladacích elektrobicyklov. Iniciátor nákupu, vedúci oddelenia vzdelávania a osvety na ministerstve životného prostredia, Karel Jech na ňom ušiel od jari už dvetisíc kilometrov.

Tiež bicykel na elektrinu má zatiaľ niektoré slabiny: kvôli bezpečnosti nemôže ísť rýchlejšie ako dvadsať päť kilometrov za hodinu. Je pomerne ťažký, batéria dôjde po štyridsiatich kilometroch a dobíjanie potom trvá až štyri hodiny.

Ale zase dáva pôžitok z jazdy konečne aj ľuďom z kopcov: "Keď idem do kopca a nechávam za sebou nejakého cyklistu, je celkom dobré vidieť, ako sa čuduje," smeje sa  Jana Choutková. Q KAROLÍNA VITVAROVÁ -VRÁNKOVÁ


Foto popis| Nejde o rychlost, ale o pohodlí. (Jiří Štěpán s „městským“ kolem) foto matě j stránský